JAZDÍM ČIERNU STREDU

O začiatkoch, ktoré nebývajú vždy ťažké. Alebo?

Nepamätám si moje prvé (kilo)metre na bicykli. Je aj kvôli tomu, že to bolo naozaj dávno. Pamätám si hrkajúce pomocné kolieska, potom príde sek a zrazu jazdím bez nich.

Od malička som bola vedená k športovým aktivitám. Skúšala som všetko, ale nič úplne naplno. Aj bicykel som mala vždy po ruke, ale žeby som najazdila viac ako 100 km za rok, tvrdiť nemôžem.

Vzťah k bicyklovaniu sa začal prehlbovať až so začiatkom pracovného, alebo podľa niektorých iných označení, dospeláckeho života. Chcela som ušetriť čas aj peniaze a zároveň byť viac flexibilná. Takže som namiesto MHD alebo chôdze využívala bicykel. Taký ten ťažký, mestský s košíkom alebo bez. 

Naozajstný zlom však nastal vtedy, keď som sa dostala do nového kruhu ľudí a to vďaka otužovaniu. Otužilčekovia sú ten najlepší mix ľudí s rôznymi záľubami. Jedna skupinka sa k nám pridala až neskôr, na začiatku novembra, a to kvôli tomu, že už bola zima na ich pravidelné ranné cyklo jazdy. Pri spoločných raňajkách sa často objavovala téma cyklistiky (dovolenky, výlety, tréningy, výživa) a mňa začal viac a viac fascinovať tento ich svet a nadšenie. 

Fascinácia prerástla až do takých rozmerov, že som si začiatkom roka 2019 kúpila svoj prvý cestný bicykel z bazáru. Absolútne som netušila, čo kupujem. Značka mi niečo hovorila a na obrázku sa mi celkom páčil. Keď som si ho skúšala na parkovisku, nevedela som nájsť brzdy a skoro som aj spadla. Bicykel bol v relatívne dobrom stave ale potreboval preventívny a generálny servis, a tak som prvé ozajstné kilometre absolvovala až začiatkom marca. 

Prostredníctvom Otužilčekov som sa dozvedela aj o klube KOMPOT Wheelers Cycling Club (KWCC) a o nových, pravidelných čisto ženských cyklo jazdách, ktoré mali odštartovať 8. marca. Brala som to ako znamenie, a tak som sa s dvoma ďalšími kamarátkami pridala na prvú jazdu. 

Poviem pravdu. Nevládali sme. Boli sme tri úplné začiatočníčky, z ktorých jedna navyše išla na fixke. Tú jazdu sme vzdali ale zároveň nás to nakoplo skúšať to ďalej, aby sme nabudúce vyšli až na Braunsberg. O tri týždne som sa pridala na ďalšiu jazdu. Išlo mi to lepšie, snažila som sa o jazdu v skupine tak, že sa „nalepím“ na koleso cyklistky predo mnou. Je stále marec. Zima, vietor. 

Bojujem, zatínam zuby a snažím sa nestratiť tempo a ostatných. Celkom sa mi darí, som na seba hrdá, ale v poslednej rakúskej dedinke už vypúšťam a baby sa mi postupne začínajú vzďaľovať. Baby sú super, tie skúsenejšie sa mi snažia aj poradiť, ale ja mám čo robiť sama so sebou, nie ešte sa snažiť pochopiť a pretaviť do reality ich cenné rady. Nevadí. Čakajú ma, vydýcham sa a pokračujeme. Do Bratislavy je to už len pár kilometrov, to asi dám. A áno, dala som to, aj s obrovskou podporou skupiny. Som na seba hrdá a hovorím si, že to chcem zažiť znova. A najlepšie hneď, zajtra alebo pozajtra alebo každý deň. Už nikdy nechcem prestať. 🙂

Tak pokračujem. S kamarátkou plánujeme ďalšiu jazdu na víkend. Ďalej trénujem a teším sa. Nasledujú jazdy s kamarátmi, ktorí mi ukážu rôzne trasy – rakúske, karpatské a začínam čoraz častejšie jazdiť aj sama.  

Z prvej stovky som bola napichaná ešte týždeň. Považovala som to za pomaly celoživotný výkon, za ktorý by som mala dostať aj nejakú cenu. Ale mne stačí aj málo, takže Strava Trophy za aprílové Gran Fondo to istí. Výživné bolo aj tenkrát poprvé pri Neziderskom jazere pri majáčiku. Krásny výlet, z ktorého som sa spamätávala celý nasledujúci deň.

V máji sa pridám na narodeninovú jazdu nášho KWCC klubu. Prvýkrát skúšam jazdu vo väčšej skupine a ide mi to, juchuuu. Už sa viem aj nalepiť na koleso predo mnou. Som nadšená, opäť raz. A ďalšia stovka za mnou. 

Začínam rozmýšľať nad tým, čo ďalej. Takže príde zlom a v júni sa odhodlám kúpiť si tretry a pedále, keďže doteraz som jazdila v teniskách. Zatiaľ som len pri horských tretrách a pedáloch, ale pre mňa je to teda obrovský progres. Mám pred nimi rešpekt. Byť priviazaná k bicyklu je zvláštny pocit. Vypínam sa preventívne vždy, keď to tak cítim, čo je teda dosť často. Samozrejme, prichádza aj pád, pri 0 m/s – vypnutá zlá strana. Klasická chyba. 

Pokračujem ďalej so sólo jazdami a tiež s jazdami vo väčších či menších skupinách. Na konci roka mám skromných 5.000 km na konte.

Tieto nové začiatky sú teda rozhodne ťažšie. Na tie detské už človek zabudne a ako dospelý už trpí a bojuje. Ale zároveň, aspoň pre mňa, sú tieto nové začiatky motivujúce. Z týždňa na týždeň vidieť zlepšenie, čo dodáva aj potrebnú energiu a chuť pokračovať. 

Cyklistika je pre mňa viac ako šport. Znamená nové kamarátstva, (znovu)objavovanie poznaného a nepoznaného a tiež posúvanie vlastných hraníc. 

Pac a pusa

Zuz

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *