JAZDÍM ČIERNU STREDU

Ako som začala (ne)ľúbiť kopce

Monika Floreková

Marec 2019 bol pre mňa prelomovým mesiacom. Viacero zmien zasiahlo môj osobný, ale hlavne športový život. Možno už tušíte, kam tým mierim. Do života mi vstúpil on. Bol červený, vážil 11.5 kila, mal barany a SPD pedále. Dovtedy pre mňa veci nevídané.

Predtým som svoje cyklo výjazdy po rakúskych viniciach a Železnej studničke absolvovala na mestskom 20 kilovom bicykli, známom aj ako tank. Bolo to pomalé, bolo to výživné a bolo to hlavne oddychové. Keď som si vyskúšala starú známu trasu na novom bicykli, bola to láska na prvé vykrútenie. Po pár kilometroch som sa osmelila aj na tretry a rozdiel som cítila o to väčší. Áno, pád bol, ale až na tretej jazde. Vypnutá zlá strana, školácka chyba.

Cestný bicykel som si kúpila kvôli tomu, že som sa chcela niekde posunúť, trávila som na ňom čoraz viac času a mestský tátoš mi na moje jazdenie nevyhovoval. Okrem toho tu boli a aj stále sú kamaráti, ktorí jazdili na cesťákoch a k tomuto športu ma dotlačili takým spôsobom, že o tom ani sami nevedia.

No a presne títo kamaráti ma zobrali prvýkrát na Braunsberg, kam som potom zvykla v rámci výjazdu zavítať aj sama. Prvýkrát ma zobrali na Biely kríž, kde som už sama chodila menej. V rámci ranných jázd pred prácou som najčastejšie dávala Kamzík, Kačín a cez železnú naspäť domov. Kopce som už od prvej jazdy neznášala. Musím to napísať takto, lebo ak by som napísala iba „Kopce som nemala rada.“ a prečíta si to niekto z mojich kamošov, povedia mi, že klamem. Vždy som pri výstupoch škaredo zazerala a nadávala sebe a tomu stúpaniu.

Od konca marca po približne polku augusta bolo moje najvyššie stúpanie počas jednej jazdy 988 metrov. Nazbierala som ich už na spomínanej prvej jazde na Biely kríž a cez Lozorno naspäť do Bratislavy. Polovicu augusta som uviedla zámerne. Vtedy začali bomby, kedy mňa odporkyňu kopcov, hejtera hejterov, zobrali na výlet do Girony. Osobu, ktorá bežne na jazde nastúpala priemerne do 400 metrov. Asi si viete predstaviť, ako to vyzeralo.

Chlapci chceli zahájiť príchod krátkou jazdou, kde sme na 64 kilometroch nazbierali 830 výškových metrov. Poviete si, že to nič nie je. Dnes si to poviem aj ja. Vtedy to bol pre mňa koniec sveta. Ešte o to väčší, keď som vedela, že to je iba prvý deň a mám pred sebou zvyšné dva, ktoré sú v znamení celodenných výjazdov. 

Už pred odchodom na výlet som drankala nech ma chlapci vezmú k moru. Veď na mape to vyzerá blízko. Ono to aj blízko bolo, ale cez kopce. A tak nasledoval celodenný výlet so vzdialenosťou 138 kilometrov a s pre mňa nepredstaviteľnými 1 783 výškovými metrami. Opakujem, že som sa v tom období bicyklovala necelých 5 mesiacov a jediné kopce, ktoré som dovtedy absolvovala bol Braunsberg, Kamzík, Kačín a raz Biely kríž.

Plakala som. Boleli ma stehná, lýtka, nerozprávala som, opúšťala som sa. V jednom momente, keď som sledovala pri stúpaní do kopca asfalt predo mnou, som nevedela či mi po tvári stekajú slzy alebo pot. O to viac sa tento pocit zintenzívnil, keď som v diaľke s krkom vykrúteným dohora hľadala chalanov. Predstavte si kopcové kaskády, kedy si myslíte, že vyššie tam už tá cesta byť nemôže, môže. Po tomto dni som asi v živote nebola taká šťastná, že som už doma.

Ak čítate pozorne, viete, že moje trápenie sa týmto dňom bohužiaľ neskončilo. Bol pred nami ešte posledný výjazd, kde sme na 128 kilometroch nastúpali 1 519 metrov. Na tento výjazd som šla s odhodlaním, že keď to bude veľa, jednoducho sa otočím. Čakalo nás tam totiž tiahle stúpanie dlhé približne 30 km (ak ma moja pamäť neklame). To bol moment, kedy som mala chuť trhať kilometrovníky. Načo kto potrebuje vidieť ako ide pomaly.

Zároveň to bol aj moment, kedy som ocenila, že som na bicykli. Ísť cez tú nádhernú prírodu a malé dedinky, zastaviť sa a odfotiť si tento zážitok na celý život je na bicykli o to jednoduchší. V takej tretine sme sa stretli s chalanmi v kaviarni, kúpili mi pivo a opäť raz som sa rozplakala. Janči mi totiž ukázal, že po tomto kopci bude ešte jeden. Po tejto informácií som si išla kúpiť ešte jedno pivo.

Možno sa vám zdá, že som na tom výlete iba bicyklovala a plakala. Pridajte si k tomu ešte veľa jedla a piva a viete, čo som robila 3 a pol dňa v zahraničí.

Spätne však musím povedať, že to bolo super. Motivovalo ma to v tom, aby som po návrate vyhľadávala viac kopcov. Primárne preto, aby som natrénovala na výlet v Malage, ktorý ma čakal v novembri.

Bicyklovačka to mala byť v mojom prípade trojdňová, taká fakt poctivá a výživná ako v Girone. Lebo však tam sa inde ako do kopcov chodiť nedá. Aby ste si vedeli predstaviť, ako to vyzeralo. Deň prvý – juchuuuu, po troch týždňoch sedím na bicykli, juchuuuu ideme okolo mora, kriste pane (cenzúrovaná verzia) zase tie kopce!! Prešli sme 77 km a nastúpali krásnych 1 798 metrov. Okrem toho nás v horách prekvapil chlad, dážď a miestami aj drobné snehové vločky. Áno, rukavice zostali doma. Už v ten deň som začínala cítiť, že toto bude viac ako výživné. Bolo. Na druhý deň nás čakalo 82 kilometrov a 1 525 výškových metrov. 

Večer sme nečakane objavili techno v parku, gin tonic a tak som prežila nasledujúci deň v posteli a na prechádzke. Vynahradila som si to však posledný deň, kedy som si užila romantický východ slnka na pláži. Áno, aj na tomto výlete som plakala a padla tu aj pamätná veta „***em ti na fotky.“ Kedy ma chcel Jurino odfotiť na vrchole asi stého kopca. Dobre, reálne to bol v ten deň asi kopec číslo tri.

Napriek tomu som si však hovorila, že na ten objem, ktorý bicyklujem, málo, a na tie kopce, ktoré jazdím, presne tak, tiež málo, to bol výkon pekný. Pekný to bol hlavne aj rok, kedy som objavila nový šport, ktorý ma baví, spoznala nových ľudí a utužila si vzťahy s tými, ktorých som už poznala dlhšie.

Aby som to zhrnula. Kopce stále nemám veľmi v obľube. Napriek tomu ich vyhľadávam a ak jazdím iba rovinaté úseky, nudím sa. Teší ma, keď vidím progres, keď známe kopce pre mňa nie sú až tak bolestivé a hlavne ma baví ten pocit, keď si ich vydupem. Moju nájdenú náklonnosť k výškovým metrom, pripisujem aj faktu, že som červenú raketku vymenila za čiernu nádheru s menšou váhou.

Monika

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *