JAZDÍM ČIERNU STREDU

Na Braunsberg ako dáma nevyjdem

Raz, dva, tri, štyri. Hlboký nádych a výdych. Iba si udržať kadenciu a vydržať to neznesiteľné stúpanie. Hlava plná nepekných slov, pohľad smerujúci do rozpáleného asfaltu a pred vrcholom už len posúvanie pravej páčky naprázdno. Ľahšie to už nepôjde. S každým záberom úmerne rastie váha mojich nôh. Zdvihnúť ich hore začína byť čoraz namáhavejšie. Stehná pália nielen od slnka, ale aj námahy. Letmým pohľadom pozorujem, že na lýtkach pribudli nové svaly, o ktorých som ani netušila, že existujú.

Keď nepomáha už ani počítanie, prichádza na rad virtuálne simulovanie trasy, aby som vedela, koľko zákrut mi ešte zostáva do konca. Známy úsek úhľadne poukladaných spílených stromov po ľavej strane je prvým záchytným bodom. Tu viem, že som, bohužiaľ, ešte iba na začiatku. Viem, že ma čaká prvá zákruta, ktorá preverí kapacitu mojich pľúc. Cítim ako mi začína búšiť srdce. Postupne zvyšujúci sa tep cítim až v spánkoch. Začínam dychčať, nanešťastie hlasno a prerývane. Pomedzi vysilené nádychy a výdychy mumlem nadávky. Kopec, nekopec, na tomto mieste zo mňa dámička nebude. Prichádza pravotočivá zákruta a potom to začne. Total brutal strmák. Kadencia klesá, percentuálny profil rastie a ja uvažujem nad dvoma vecami:

  1. Keď náhodou prestanem šliapať, nestihnem sa vypnúť a spadnem. Pozriem sa vľavo – cesta. Pozriem sa vpravo – menší zráz do lesíka. To by som mohla zvládnuť.
  2. “Pomáhaj si tými bandaskami!” Veta, ktorú kričal Miško kamošovi. Škoda, že nemám také bandasky ako Juraj a až tak mi nepomôžu. 

Zvyšujem hlasitosť hudby v slúchadlách. Napriek negatívnym vyhliadkam si rozopnem dres a postavím sa do pedálov. Predsa to tesne pred poslednou časťou, kedy sa sklon mierne vyrovná, nevzdám. V hlave a sem tam nahlas si pospevujem staré známe Mám ťa rád. Tento hlúpy kopec teda fakt rada nemám. Využijem zostatkové kapacity, hlavne tie pľúcne, prejdem strmým esíčkom a je tam. Takmer posledná rovinka, kde s odhodlaním preradím na ťažší stupeň. 

Vyjdem z lesa a zrazu sa mi zdá všetko krásne. Podo mnou leží dolina s poľami, domami, lesíkmi a Dunajom, ktorý sa zdá byť úplne nehybný. V pozadí sa pomaly krútia veterné mlyny, medzi ktorými sa týčia stĺpy mostu. Zdá sa mi to ako večnosť, ale v skutočnosti prešlo iba niekoľko minút odkedy som cez neho prešla na túto stranu rieky. Poslednýkrát zabočím doľava a vidím väčšiu časť Hainburg so svojimi hradbami, domčekmi a druhým kopcom so zrúcaninou.

Pozriem sa pred seba a ja tam. Moje svetlo na konci tunela. Zvýšim kadenciu, preraďujem ostošesť a chcem byť už čo najrýchlejšie na parkovisku. Chcem sa pridať k motorkárom, peším turistom a tuningáčom, ktorí si prišli užiť západ slnka priamo nad dolinou. Upotená a vysilená opieram bicykel o zvodidlá, snažím sa upokojiť zrýchlený dych a urobiť pár záberov do mentálnej, ale aj tej mobilovej pamäte. 

Takto nejako vyzeral môj prvý boj s kopcom Braunsberg. Odvtedy som tam bola viac ako 22-krát, ale už vtedy som mu dala prívlastok hlúpy a zostalo mu to dodnes. Ak vydržíte tých pár zákrut, zdoláte 346 metrov na vzdialenosti 2,7 kilometra s priemerným stúpaním 5,9 %. Zdá sa vám to málo? V poriadku. V jeho najstrmšej časti, ktorá má “iba” 400 metrov, preverí vaše nohy a tepovú frekvenciu 15,8 % profil.

Monika

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *