Apidura Parallels 2021

Dievčatá, víkend počas Letného Slnovratu bola Apidura Parallels Challenge. Akú dlhú vzdušnú čiaru viete spravit na bicykli za 24 hodín? Nepočíta sa koľko nabicyklujete celkovo za jazdu.

Takže chcete čo najviac rovnú čiaru, asi čo najviac bez prevýšení (v mojom prípade), ideálne po vetre(toto si budem pamätať). Ja som si vybrala Danubeweg, cyklotrasu popri Dunaji.

Z Passau do Bratialavy, že možno potiahnem ešte ďalej. Nepotiahla som, vyšlo mi to na 407km. 

Trasa bola fakt to krásna. Ten Dunaj je úplne iný ako tu na našej hrádzi(sú tam aj také úseky, ale na tie zabudnete). Je to krásne vtesnané do zalesnených kopčekov, pod ktorými bicyklujete. Mestá sú pekné, historicky vyzerajúce. Benzínky sú schopné, ale treba googliť, veľa ich nie je. Dokonca som šla a zacítila som jahody. Našla OPUSTENÉ jahodové pole, zjedla som tak o 20 jahôd, nebolo kde zaplatiť, už hnili.
Vlastne som bola taký slimák, doslova. Aj by ste to chceli aj na dva, na tri dni natiahnuť, stojí to fakt za to – bude to krásny chillovací výlet s kúpaním. Spať sa dá stále niekde. 

Priemernú teplotu cez deň mi cyklopočítač ukazoval 36 stupňov cez deň. Lívuš mi poradila nech sa idem kúpať. Celá jak som, v bibsoch. Celú dobu som šla pri Dunaji, super, nie? Nie! 😀 Vraj by som nezhnila, ale ja by som za to nohu nedala. Do Dunaju. Tak som si našla štrkovisko.

Tak krásne priezračné. Zostala by som tam! A bolo to osviežujúce. Ale len na 5 minút. Ešte som stihla jedno do večera, než prišla zima. Taka som bola nabudená súťažou, že som tam vbehla, vybehla, rychlo sa obliekla a s bicyklom bežala po pláži.

Ako keby o niečo išlo. Ako keby som bola triatlonistka. Ahahaha. Paťkin triatlon – bicyklovanie a močenie sa vo vodičke. A tretie – papanie.

Bundu som nemala a to bola chyba. Pozerala som počasie a v noci malo byť 20 stupňov, dosť v pohode nie? Lenže som nevedela, že 16 stupňový drop teplotný telo nezvládne len tak. Že budem unavená a že od vody pôjde chlad. Keď som stála bolo mi teplúčko. Keď som bola na biku, nedalo sa to.

Strašne ma to vyčerpávalo. 

Keď prišiel večer, padol na mňa smútok.

Chcela som byť doma a pritúliť sa k môjmu priateľovi. Bála som sa noci a toho čo príde. V tomto som sa rozhodla preplánovať trasu a to bola blbosť. Zamotala som sa. Cyklotrasu som vymenila za cestu s autami. Po tých slovenských tragédiách som sa fakt bála, že síce 99 áut ma obíde krásne, 1 ma zabije. Do toho prišla tá zima. Chcela som ísť domov. Po tme som sedela v St. Poltene, volala som domov. Rozobrali sme problém po probléme: 

• Je mi zima a nemám bundu -> mám zlatú termoizolačnú fóliu, som šikovná, viem si z nej urobiť bundu -> fungovalo to, bolo to smiešne, bolo mi teplo, bola som strašne viditeľná na ceste, autá oproti mne išli radšej do poľa. Asi som vyzerala ako zjavenie, ktoré ich prišlo potrestať za všetkých zle obehnutých cyklistov. No predstavte si veľkú zlatú guľu na bicykli. O tretej ráno som našla parkovisko, na ktorom vybalovali blšák a za 5 EUR som si kúpila mikču.
• Som stratená, neviem kam ísť -> pôvodná trasa bola fajn, viem sa na ňu vrátiť? Áno, solved. Vycikám sa a idem. 
• Bojím sa -> do rána pôjdem na cyklotrase. Nakoniec som nešla, potom som už išla aj po ceste, ale ako zlatá guľa som sa cítila bezpečne. V teple som nebola vystresovaná. 

Keď som prišla do Viedne bolo svetlo. Bolo náročné sa ňou premotať. Stratila som veľmi veľa času.

Od Viedne až do Bratislavy som mala protivietor a bolo to strašne vyčerpávajúce s tými prázdnymi nohami. Ale, dotočila som to domov. Nešla som už ďalej. 

Veľakrát mi pomohli myšlienky, ktoré som si načítala v knihe od Emily Chappel, Aleša Zavorala alebo napočúvané od James Haydena.

Niektoré už sú moje z iných challengov, napríklad, že:

• Rôzne bolesti prídu a často odídu. Len tak. Napríklad kolená. V mojom prípade bolesť neodišla, ale vravela som si, že odíde. Hlavne sa nezhoršovala. Cítila som ich od noci. Vravela som si, že je to ok a že budem mať doma čas na regeneráciu. Nemá zmysel sa nad tým zamýšlať. 
• Bolela ma hlava z tepla. To som už mala odpozorované, že časom odíde. 
• Boleli ma prsty na nohách, pálili ma. To bolo nepríjemné. 
• Boleli ma dlane, potrebujem lepšiu omotávku. Ale netŕpli mi ruky, takže super. 
• Mala som rozodranú riťku. Zahojí sa.  
• Krízy prídu a odídu, sú to len krízy z únavy. Treba počkať. To som už tiež zažila. 

Ale bavilo ma to!

Nevravím, že som to nechcela vzdať. Aleš vraví, že on má dobrý žalúdok a baraniu hlavu. Ja nemám takú hlavu, ešte. Ale mám super ľudí okolo seba, ktorí mi nedovolili to vzdať. A preto vám všetkým ďakujem. Vám, čo ste mi poslali smiešne fotky, písali ste mi, že som super, nech to nevzdávam. Ďakujem. To že som to dala, je váš úspech. 

A čo teraz? Keď som prišla domov tak som vraj “vyzerala dobre a štastná, už spí”. Ale neviem sa nejako extra tešiť, že som to dala. Lebo vlastne keď to dáte, už je to zvládnuteľné, už to nie je nič špeci. Na tomto musím ešte popracovať. Ešte je veľa, čo sa musím učiť.
Viete, ja som chronický vzdávač. Odišla som zo školy, neviem budovať dlhodobé vzťahy.
Verím, že na týchto výzvach sa naučím ísť a nezabaliť to. Dovtedy tu mám skvelých ľudí okolo seba. Doteraz som nemala. Vy ste často medzi nimi. Ste super baby. 

Ďakujem vám,

Paťka